• CVIČNÁ EXPEDÍCIA DofE

          • Pred pár dňami sa končil mesiac máj, ktorý sme ako skupina dofákov zakončili cvičnou expedíciou, na ktorú sme sa všetci veľmi tešili.

            Našu expedíciu sme začali v Oravskom Bielom Potoku,  z ktorého sme sa vybrali na okolité kopce. Na začiatku sme netušili, čo nás čaká, keďže si vyberáme trasy, ktoré nepoznáme. 30. mája  sme zdolali Mních, sedlo Prieková, Kopec, Bane a v Oravskom Bielom Potoku sme sa opäť zvítali s našimi hodnotiteľkami. Neskôr sme spolu vyšli na Starú mať, kde sme strávili noc v stane. Západ slnka sme si užívali pri ohni, ktorý nás príjemne hrial a spokojní sme si mohli ísť ľahnúť, aby sme boli pripravení zvládnuť ďalší deň expedície. Ráno sme vstali s príjemnou náladou, ktorú sme medzi sebou zdieľali po celý deň. Počas druhého dňa sme prešli jednoduchšiu trasu ako predchádzajúci deň. Zdolali sme Košariská, Nad studienkami a Mikulovku, kde sme si všetci dali šlofíka a nabrali silu. Ale odtiaľ sa naša expedícia niesla v duchu strachu. Cestou na Skorušinu sme zbadali medvedie stopy a trus. So strachom a debatovaním o tom, čo robiť, keď stretneme medveďa, sme sa rýchlou chôdzou blížili na Skorušinu. Ostávalo nám už len pár kilometrov do Oravíc, kde sme si mali postaviť stan.  Po pár metroch zo Skorušiny sme začuli šuchot lístia v našej blízkosti. Zrazu sme ostali ticho, všetkým sa hlavou prehnalo množstvo otázok o tom, čo by sa nám mohlo stať, a preto sme sa radšej v tichu vyparili ďalej. Ručičky na hodinách nám ukazovali 16:30 a my sme sa úspešne ocitli v cieli nášho druhého dňa. Všetci sme si mohli konečne vydýchnuť po namáhavej túre a vyzuť si turistické topánky. Bol to naozaj neopísateľný pocit. Keďže sa schyľovalo k večeru, začali sme stavať stan, vybalili sme si spacáky a počas nášho rozhovoru o tom, aké krásne miesta sme objavili, sme sa pomaly ponárali do spánku. Bolo 00:24, keď som pocítila, ako sa niečo obtiera o môj chrbát. Vtedy som netušila, čo to je, a preto som spala ďalej. Avšak o pár minút sme sa prebrali všetci na to, ako niečo okolo nás chodí a ňuchá. Zrazu sme započuli štrnganie nášho ešusu, ktorý sme mali v ruksaku. Zvuk štrngajúceho ešusu sa začal vzďaľovať. Napadlo mi,  že nejaká zver chodí okolo stanu a zobrala nám naše ruksaky, no všetci sme sa začali smiať. Kto by nám ich len zobral, keď tam nič potrebné pre zver nemáme. O pár minút sme znova začuli ňuchanie, ktoré prekričal Andrej svojím hlasom. Vtedy sme sa nezľakli len my, ale zrejme aj tá zver. Nastalo ráno a  my sme sa zobudili do upršaného dňa. Naše prvé kroky smerovali von zo stanu, a v tom Barborka spozorovala, že z našich štyroch ruksakov ostali dva. Presne o tom sme sa v noci rozprávali, tá zver nám ukradla ruksaky a už ich nenájdeme. No našťastie sme ich našli len pár metrov pred naším stanom, ale veci z nich boli rozhádzané. Zver, ktorá nás v priebehu noci navštívila, hľadala naše jedlo. V našich ruksakoch chýbali špekačky a paštéty, ostalo len oblečenie. Boli sme šťastní, že nám nevzala nič iné, a preto sme s radosťou čakali na pani profesorky, ktoré nás prekvapili raňajkami. Pripravili nám skvelé palacinky.

            Ďakujeme, že sme sa obohatili o ďalšie zážitky, ktoré nás budú posúvať ďalej. No to nie je ešte všetko, o pár týždňov sa znovu ozveme s našimi zážitkami z kvalifikačnej expedície.

            Váš dofácky tím -  Noemi, Andrej, Barborka, Viki.

            9