Život ponorený vo hviezdach
V čase, keď sa mesiac hojdal na oblakoch a ticho spieval svetu uspávanku, moje chudé telo sedelo v okne skromnej izby a moje oči hľadeli hlboko do noci. Spomínala som na to, ako som kedysi často spájala prstom hviezdy a tvorila z nich príbehy. Alebo som len čítala tie, čo po sebe zanechali iné stratené duše. Každú noc sme sa tí ublížení a nedocenení zbabelci skrývali v temnote noci a pomocou týchto príbehov sme medzi sebou rozprávali. Nikto nás nevedel pochopiť, aj keď sme dennodenne boli obklopení ľuďmi. Keď slnko pristálo na oblohe a zakrylo naše príbehy, so sklonenými hlavami sme sa schovávali v tieňoch snažiac sa zmiznúť. Báli sme sa nových ľudí, ktorí sa nám snažili dostať do našich krehkých životov. Naše srdcia fungovali len na to, aby sme prežili tento deň, a potom ten ďalší a ďalší. Dokázali sa otvoriť len cez noc, pred žiarivými hviezdami plnými zúfalcov, ako som bývala ja. Avšak nie každý, kto očami zablúdil na nočnú oblohu plnú žiariacich svetielok, vedel čítať tieto príbehy. Vedel ich čítať len človek, čo svoj život rozpustil vo hviezdach a žil pre nočnú oblohu. Keď však kamenné srdce stratilo tú tvrdú škrupinu a všetky hviezdy v ňom začali nahrádzať ľudia, príbehy sa nám v sekunde stratili. Prestali sme vnímať noc a čakali sme už len na to pálivé svetlo dňa. Časom sme zabudli na tie premárnené noci, nebolo na tom avšak nič zlé a hviezdy či tie stratené duše v nich nám to nevyčítali. Skôr boli rady, že našimi hviezdami sa stali ľudia, že tmu nahradilo svetlo a zbabelosť nahradila odvaha. A ja som si uvedomila, že potrebujem kyslík na to, aby som mohla prežiť, ale ľudí na to, aby som vôbec mohla skutočne existovať.
Búrka
Na oblohe sa rozprestreli sivé mračná a ja som iba s údivom pozorovala, ako sa moja veselá nálada utápa v daždi. Srdce mi začalo biť o čosi hlasnejšie, rytmicky mi klopalo na hrudný kôš, akoby mi chcelo dať vedieť, že je tu stále so mnou a nemusím sa báť. Opatrene som otvorila balkónové dvere a pomaly som vyšla von. Každá kvapka, ktorá dopadla na moju pokožku, zanechávala za sebou husiu kožu. Neprebehlo ani pár sekúnd a už som bola do nitky premoknutá, ale akosi mi to bolo jedno. Hľadela som uprene na oblohu a snažila som sa zachytiť každý jeden blesk, ktorý nahnevane udieral do tichých hôr. Vietor kvílil a predieral sa cez husté stromy v lese, hádzal s nimi zo strany na stranu a oni sa nebránili, iba ticho plakali. Nahnevaný hrom svojím mocným hlasom plašil zver. Doslova som hltala to divadlo predo mnou. Ako keby som hľadela na seba. Blesky boli ľudia, ktorí v mojom živote zanechali jazvy, trápili ma a ja som si to bez slova nechala prejsť. Dažďové kvapky boli slzy, ktoré mi stekali po tvári vždy, keď ma opustila milovaná osoba. Tie hlasy, ktoré ma ponižovali, slová, ktoré sa mi zabodávali do srdca a ja som sa im nevedela ubrániť ako kvíliaci vietor. Hrom, môj každý bolestivý pád, ktorý vždy odplašil ľudí, keď som ich najviac potrebovala. Som tak krehká ako príroda, keď príde búrka. Dávam ľuďom kyslík, aby dýchali a oni sa mi odvďačia hromami a bleskami. Ale nech som akokoľvek stratená a zničená, verím, že sa objaví slnko.
Predsudky
Bolo skoro ráno, možno len pár minút po šiestej hodine, avšak naša skromná vlaková stanica bola ako zvyčajne plná ľudí, ktorí sa ponáhľali do práce či do školy. Čo však bolo iné ako v ostatné dni, bolo počasie. Všetko bolo prikryté hustou hmlou a človek ledva videl pár metrov od seba. Na malej lavičke opretej o starý dom, ktorý bol len chabým pokusom o vlakovú stanicu, sa tisli dve staršie panie. Jednu z nich som poznala, neraz sa nám stretli oči, keď som vo večerných hodinách blúdila ulicami našej dedinky a ona na mňa pohoršene pozerala z okna svojho domu mysliac si, že za starou čipkovanou záclonou ju nezbadám. Dvojica mladých študentov si hrkútala o písomke, ktorá ich zrejme čaká po príchode do školy. Ich splašené rozprávanie však nebolo tak hlasné ako ten márny pokus o šepkanie dvoch spomínaných starších žien na lavičke. Možno to bolo len tým, že som sa kúsok od nich opierala o starý dom pričom dvojica študentov bola o čosi ďalej alebo boli jednoducho hluché a za každú cenu chceli, aby tie šťavnaté klebety počula tá druhá. Vždy som chodila na stanicu posledná, keďže som bývala len kúsok od nej. Ale dnes len chvíľku po mne, prišiel mladý chlapec. Bol vysoký a pleť mal výrazne tmavšiu, vlasy čierne a oči hnedé ako horká čokoláda. Hneď ako prišiel, spravil obrovskú chybu, postavil sa len pár metrov od žien, tam, kde ho hmla pred nimi ešte nedokázala skryť. V našej malej dedinke som ho ešte nevidela, kto vie, kde sa tu vzal. Hneď ako sa dostal do zorného poľa stareniek, bolo počuť zdesené zhýknutie jednej z nich.
,,Pozri, aký čertisko! Kde sa tu taký nespratník vzal!"
Druhá žena len súhlasne prikyvovala a zamračene si obzerala mladíka, ktorý zrejme započul ostré slová smerujúce na jeho adresu. Nepríjemne sa ošíval na mieste a sklonil hlavu, akoby sa pokúšal splynúť so sýto bielou hmlou.
,,Pravda! Taký cigánisko tu nemá čo hľadať!"
V diaľke sa ozvalo pískanie vlaku a všetci prítomní sa pohli smerom ku koľajniciam. Tento štipľavý rozhovor medzi starenkami sa preto musel presunúť na neskôr. Mladý chlapec si len ťažko vydýchol a taktiež pomaly kráčal smerom ku koľajniciam. Prudko som sa strhla, keď som hneď vedľa seba počula krik. Videla som len ťažký pád starej ženy na koľajnice. Hlavu som rýchlo otočila smerom do hustej hmly, z ktorej sa mal čo chvíľa vynoriť vlak. Ani som sa nenazdala, a ku starej žene zoskočil mladík, ktorý len pred necelou minútou bol podľa slov ženy nespratník. Rýchlo zdvihol chudé telo vystrašenej panej a s pomocou dvoch študentov ju dostali do bezpečia. Taktiež sa hneď vyšplhal preč z koľajníc a oprášil si špinavé kolená. Vlak akurát prichádzal, ale všetci prítomní len stáli ako sochy a v šoku pozorovali mladíka a starenku. Záchranca pristúpil k starej panej a tichým hlasom sa jej spýtal, či je v poriadku. Tá len nemo prikývla, možno si ešte ani nestihla uvedomiť, čo všetko sa mohlo pred malou chvíľou stať. S pootvorenými ústami pozorovala to čertisko, ktoré jej práve zachránilo život, ako sa jej otočil chrbtom a v tichosti so sklonenou hlavou vošiel do vlaku.
Studňa
Nehybne som sedela v mohutnom drevenom kresle, iba moje myšlienky splašene behali sem a tam. Cez malé okno chalupy som pozorovala blesky, ktoré bezcitne bičovali bezbranné stromy. Dažďové kvapky sa spúšťali po púpavových listoch, až kým ich nepohltila čierna zem. A potom tu bolo moje srdce, ktoré mi uplakane klopalo na hrudný kôš a trasľavým hlasom sa pýtalo kde si. Pohľad mi padol na obrúčku trblietajúcu sa na mojom tenkom prste. Bolesť. Tá ukrutná bolesť, ktorá mi prebehla žilami, až sa mi prudko zabodla do srdca. Už nevládzem, nevládzem kráčať svetom bez tvojho sprievodu. Už nezvládam krutosť môjho života. Keď mi láskou najviac horela tvár, Boh si ťa zavolal k sebe. Noc čo noc ticho nariekam, keď ma v snoch prenasledujú tvoje tiene. Tvoj hlas počujem v letnom vánku a tvoje ťažké kroky, pod ktorými staré ošuchané dosky vždy bolestivo zapraskajú, doteraz vypĺňajú ticho chalupy. Ale to už stačilo.
Postavila som sa a pomaly prešla k malej postieľke na kraji izby. S jemným úsmevom a uplakanými očami som sa naklonila nad malé spiace telíčko prikryté tenkou plachtou. Husté čierne mihalnice jej dopadali na červené líčka a biele strapaté vlásky jej dopadali na čelo. Svoje pery som pritisla na jej čelo a rukou som jej pohladila tú anjelskú tváričku. Rozospato na mňa pozrela a tichým hláskom sa ma spýtala, kde idem.
,,Neboj, zlatíčko, ja pri tebe ostanem navždy, spinkaj ďalej."
Znova zatvorila očká a s mojím tichým 'ľúbim ťa' som opustila chalúpku, ktorá sa túlila k lesu. Bosé nohy sa mi počas behu zabárali do mokrej trávy a dažďové kvapky sa mi plietli do vlasov. Spomalila som. Ešte väčšmi som začala plakať, no bolesť srdca ma nútila ísť za tebou. S jemným náklonom sa moje telo zošmyklo do čiernej kameňom obloženej studne, ktorá sa aj tebe stala hrobom.
